V románe „The Power“ americká autorka Noami Alderman píše o ženách, ktoré si vďaka záhadnej schopnosti generovať elektrický prúd v prstoch rúk vynucujú poslušnosť mužov. Výsledkom je nastolenie matriarchátu a zánik klasickej genderovej štruktúry spoločnosti.

V čase, kedy zmienená kniha prichádzala na pulty kníkupectiev, publikoval New York Times šokojúcu správu o sexuálnom obťažovaní, ktorého sa mal opakovane dopustiť renomovaný filmový producent Harvey Weinstein. K obetiam sa vtedy prihlásilo množstvo hollywoodskych herečiek. A jedna z nich potom vyzvala ostatné ženy, aby sa pod hashtagom #MeToo podelili o príbehy sexuálneho obťažovania i ony. Reakcia bola neskutočná. Instagram, Facebook či Twiter praskali vo švíkoch. Kývadlo doby, kedy sexuálne zneužívaným ženám ostávalo len plakať, sa presunulo na opačnú stranu. Vznikol priestor, kde sa mohli posťažovať.

A hnutie #MeToo vyžadovalo, aby sa ženám, ktoré sa sťažovali, verilo. Neochota uveriť ich príbehom bola vnímaná ako obhajoba páchateľa.

Zverejnenie príbehu o sexuálnom zneužití samo o sebe ale spravodlivosť nezaručí. Je potrebné, aby bol príbeh pravdivý. Ako nedavno v rozhovore pre ABC World News povrdila i Melanie Trump, obviniť niekoho zo sexuálneho zneužívania je málo. Je potrebné poskytnúť vieryhodné svedectvo.

Pravdou je, že ani vy ani ja nevieme, či niektoré zo zverejnených obvinení sú pravdivé. Jednoducho sme pritom neboli.

Je samozrejme správne, že ženy, ktoré sa stali obeťami obludného zločinu, môžu prísť a žiadať spravodlivosť. Rovnako je dôležité, že potencionálni vinníci si teraz dvakrát rozmyslia, ako sa budú k ženám správať, keď vedia, že minulosť ich môže dostihnúť. Ale čo s mužmi, ktorí boli obvinení krivo? Hoci právny systém väčšiny krajín je postavený na prezumpcii neviny, ak bolo blato raz hodené, vďaka  #MeToo sa drží na vinnom i nevinnom.

Aplaudujme preto hnutiu #MeToo len na vlastnú zodpovednosť.