MUDr. Ján Popovič

Asi sa zhodneme v tom, že človek je výnimočná bytosť. Že jeho vzťah k svetu, na ktorom závisí, je úplne odlišný od vzťahu, ktorý existuje medzi živočíchom a jeho prostredím. Zatiaľ čo život živočícha je charakterizovaný adaptáciou na prostredie, v ktorom žije, pre človeka je príznačná absencia tejto schopnosti. Jednoducho mu chýbajú patričné inštinkty a fyzická výbava, ktoré by zaistili jeho pozemské prežitie. Aby prežil, zostáva mu jediné – prispôsobiť si prostredie.

A tak koná. Prostredníctvom rozumu, ktorým postupne nahrádza nespolahlivé inštintky, extrahuje zo svojho okolia jednotlivé javy, zovšeobecňuje ich, ukladá do súvislostí a napokon aktívne ovplyvňuje. Výsledkom je svet, ktorý potrebuje.

Bystrý čitateľ iste postrehne, že i keď človek vo svojej snahe usporiadať si životné podmienky ľudsky uspokojivým spôsobom koná slobodne, táto sloboda nie je a ani nemôže byť absolútna. Nežije totiž izolovane. Je súčasťou celku. A ten pre svoje dlhodobé jestvovanie vyžaduje stabilitu. Len si predstavte, že by fungovanie spoločnosti sprevádzali každodenné pochybnosti a neistota jej jednotlivých členov.

Aby sa tak nestalo, je potrebné spoločnosť hierarchizovať. Nahradiť biologické štruktúry (pudy, inštinkty, fyzická predispozícia), známe zo živočíšnej ríše, sieťou inštitúcií, ktoré by účinne regulovali vzťah medzi mocou a podriadenosťou. A presne to človek činí.

Tu by sme sa mohli vrátiť na začiatok, opísať kruh a tému uzatvoriť konštatovaním, že človek k tomu, aby prežil, je vystavený nutnosti inštitucionalizovať svoj svet.

To by však bola veľká chyba! Nestačí nám len prežiť, i keď zachovanie života je nutnou podmienkou pre všetko ostatné. Nás život musí mať zmysel! Fakt, že odpoveď na otázku, či zmysel nášho života zodpovedá nejakému vyššiemu, univerzálnemu zámeru pre nás navždy ostáva záhadou, na tom nič nemení.

Spôsob, ktorým sa snaží človek zladiť svoju existenciu s tým, čo vníma ako zmysel svojho bytia, je však už téma pre budúci príspevok.