Obhajovať ľudí, žijúcich z prostriedkov bohatých sponzorov, je ako pripevniť si na chrbát terč. I napriek tomu však tvrdím, že nechať sa podporovať je výsostným právom každého jednotlivca, ktorý nájde niekoho, kto ho podporovať chce. A je úplne jedno, či sa jedná o ženu, milujúcu luxus, na ktorý nemá alebo nič netvoriaceho „umelca“, žijúceho na účet mecenáša, predchnutého heroickým romantizmom či syna, ktorý sa bez výčitiek nechá vydržovať dobre situovaným otcom.
Demokracia nie je švédsky stôl, z ktorého sa dá vyberať. Buď ju príjmeme celú alebo ju nepríjmeme vôbec. Ak sa rozhodneme ju prijať, musíme akceptovať i právo dvoch slobodných jedincov skonštruovať si vzťah k obrazu svojmu.
Chápem, že pre niektorých môže byť už i len predpoklad, že je také niečo možné, amorálny. Nútiť však týchto jedincov, aby ich vzťah zodpovedal obrazu nášmu, je scestné.
Pôsobivý príklad, ako málo si pripúšťame túto pravdu, ukázal i nedávny návrh českých komunistov, podľa ktorého by štát mal jedincov, žijúcich z darov, trestne stíhať. Dôkaz, o tom, že neprichádzajú len o hlasy ale i o rozum, nemohol byť presvedčivejší.