Pred pár dňami prebehli voľby do Európskeho parlamentu a Slovensko sa blyslo. Mizerná účasť, ktorá bola príčinou tohto “úspechu” sa okamžite stala témou číslo jedna a rýchle tužky sa začali predháňať v hľadaní odpovedi na otázku, kto za to môže.
Tak kto za to môže? Prečo slovenský volič dlhodobo prejavuje tak malý záujem o Európsky parlament? Môže za to dominantná politická sila alebo v pozadí stojí niekto mocnejší?
Odpoveď je o veľa jednoduchšia, ako si väčšina z nás myslí. Stačí sa len pozrieť na usporiadanie tejto inštitúcie. Zbežne.
Európsky parlament parlamentom je aj nie je. Z podstaty svojej funkcie síce schvaľuje a odmieta, čo dostane “z hora”, no legislatívnu iniciatívu nemá! Je jednym z článkov starostlivo budovaného mechanizmu riadenia, postaveného na myšlienke jedného centra. A to sa nemusí každému pozdávať.
Oveľa významnejším faktorom, ovplyvňujúcim dlhodobo nízku účasť na voľbách do Európskeho parlamentu však je jeho tajomnosť. Pre slovenského voliča je málo zrozumiteľný, nedostatočne transparentný. Väčšina Slovákov mu nerozumie a preto mu neverí. Nevie, čo by mohol či mal na ich živote zmeniť.
No a potom je tu samotná voľba konkrétnych kandidátov. Ich výber nie je výsledkom obľúbenosti a už vôbec nie je ocenením ich proeurópskych aktivít zo strany slovenského voliča. Vo svojej podstate sa jedná o stranícke nominácie.
V tejto súvislosti som si spomenul na názor, ktorý som počul nedávno a podľa ktorého by ľudia, ktorí Európskemu parlamentu rozumejú, mali mať nie jeden ale hneď niekoľko hlasov. Napadlo ma, ako by asi dopadli voľby, keby boli zvýhodnení takýto znalci.