Keď som si nedávno listoval posledné vydanie magazínu Der Spiegel, narazil som na veľmi zaujímavý článok. Niesol názov „Sila samovravy“ a zaoberal sa vnútorným monológom. Podľa jeho autorky každý z nás vedie vnútorný monológ, pričom jedni „diskutujú“ potichu, iní svoje myšlienky artikulujú. V sprche, v aute pri zápche, pri cvičení vo fitnes centre, všade tam vedieme sami so sebou „privátne rozhovory“ bez toho, aby sme si toho boli vždy vedomí.
Zaujímavé pritom je, že pri vnútornom monológu sú aktivované rovnaké mozgové centrá ako pri klasickom dialógu. Mozog pri svojej schopnosti triediť myšlienky a spájať ich do širších súvislostí nerozlišuje, či sa tak deje v tichom monológu niekde v ústraní alebo v prúde aktívneho dialógu. Ak je to skutočne tak, náš mozog disponuje jedinečnou schopnosťou simulovať sociálne interakcie. Je spôsobilý prehrať určitý rozhovor a pripomenúť dôležité momenty ale i ponúknuť možnosť, ako by mohol či mal prebiehať budúci rozhovor. Jednoducho tak, že nám ponúkne možnosť priebeh rozhovoru vopred si „prerozprávať“. O samote.
Tak ma napadá, mnohí ľudia by sa mohli „rozprávať sami so sebou“ častejšie, než vystúpia na verejnosti. Možno by boli menší podivíni ako v prípade, že ich nachytajú rozprávať sa sami so sebou. Čo myslíte?